Rímsko-katolícka cirkev

Rímsko-katolícka cirkev

Hneď na začiatok niekoľko faktov, ktoré Vás prekvapia ohľadom Rímsko-Katolíckej cirkvi: Nejestvujú žiadne dôvody domnievať sa, že Peter bol kedy rímskym biskupom - dokonca najstarší zoznam biskupov Ríma ani len neobsahuje jeho meno. Keď sa konečne pozícia rímskeho biskupa vytvorila, mala pomerne nízke postavenie.

Po mnohé stáročia sa kresťanskí vladári a iní biskupi domnievali, že majú právomoc rozhodovať o dôležitých veciach bez rímskeho biskupa. Podľa akýchkoľvek objektívnych meradiel, rímsko-katolícka cirkev vznikla ako frakcia rozkolníkov ortodoxnej cirkvi. Dokonca je otázne, či aj ortodoxná cirkev predstavuje najranejšiu formu kresťanstva. Je jasné, že už v čase spisovania zväzkov Nového Testamentu jestvovali mnohé odnože, ktoré medzi sebou súperili (naznačuje to aj skutočnosť, že písma obsahujú posmešky nacielené na iné frakcie).

Počas návštevy svätých miest v Jeruzaleme človeka prekvapí, že sa tam na rímsko-katolícku cirkev dívajú ako na „oneskoreného Janka”, takmer podobne ako sa dívajú na anglikánsku cirkev. Všetky prastaré pamiatky náležia ortodoxnej cirkvi, arménskej cirkvi, koptskej cirkvi a iným frakciám, ktoré sú oveľa staršie ako je rímska cirkev. Rímsko-katolícka cirkev nepredstavuje najspoľahlivejší zdroj informácií ohľadom činností ranej cirkvi.

Je známym faktom, že ortodoxné cirkvi zaviedli oveľa menej inovácií, ako rímska cirkev. Jestvuje tiež množstvo dôkazov, že Katari predstavujú ešte staršiu tradíciu. To isté sa týka Arianistov. Rímska cirkev začala s popravami heretikov (včítane Priscilliana, Arianistu a jedného zo svojich vlastných biskupov) už vo štvrtom storočí. Je známe nad akúkoľvek pochybnosť, že v rámci svojej snahy prepísať dejiny, rímska cirkev ničila a potláčala informácie o ktorých nechcela počuť a že vyfabrikovala veľmi dlhý rad účelne vytvorených falzifikátov. Konštantínov Dar, Pseudo-Isidorské falzifikáty, a Falošné Dekréty sú len tri také príklady. Konštantínov Dar (v latinčine, Donatio Constantinii) je sfalšovaným zákonom údajne vydaným rímskym cisárom na základe ktorého cisár Konštantín I. vraj previedol moc nad Rímom a západnou časťou Rímskej ríše do rúk pápeža. V stredoveku sa tento falošný zákon často citoval na zdôvodnenie duchovnej a svetskej moci rímskej cirkvi.

Taliansky humanista Lorenzo Vella sa považuje za prvého učenca, ktorý poukázal na falošnosť tohto zákona dobre zdôvodnenými filologickými podkladmi, no o jeho dôveryhodnosti sa pochybovalo už predtým. Podľa odborníkov sa tento falzifikát zrodil medzi ôsmym a deviatym storočím. Pseudo-Isidorci je pseudonym, ktorý označuje učencov zodpovedných za falošné pseudo-isidorské dekréty. Tieto predstavujú najrozsiahlejšiu a najvplyvnejšiu zbierkou falzifikátov stredovekého cirkevného práva. Ich autormi bola skupina franských klerikov, ktorí pôsobili v druhej štvrtine deviateho storočia pod pseudonymom Isidorský Merkátor. Sedemdesiatpäť pseudo-isidorských rukopisov je známych, zatiaľ čo sa ich obsah odlišuje jeden od druhého. (Pre viac podrobností na tieto falzifikáty prosím nazrite napríklad aj Wikipediu v stovke jazykoch. Preklady do slovenčiny do toho času chýbajú.)

Propaganda

Takmer všetci moderní historici sveta vyjadrujú vo svojich písomnostiach sympatie voči Katarom. Aj tie najučenejšie a najobjektívnejšie práce, ktoré nepopisujú nič viac, ako holé skutočnosti natoľko objektívne ako sa dá, vyznievajú sympaticky. Tu je výrok o Kataroch z diela, ktoré sa všeobecne považuje za akademickú prácu napísanú v najlepšej angličtine dvadsiateho storočia: Pokornejšej skupiny nebolo, nik nebol úprimnejší v modlitbách, alebo viac odhodlaným počas prenasledovania, nik sa nesnažil viac zaslúžiť si meno „dobrých ľudí”, a na základe týchto vlastností ich veľa ľudí bez rozdielu prijalo.

Walter Wakefield a Austin Evans, Herézy stredoveku [Heresies of The High Middle Ages] (Columbia, 1991), strana 28.

A zase: ... správali sa podľa svätého písma, ich cnosť a ich odriekanie by boli uspokojili najvyššie kláštorné požiadavky, ich kritizovanie ortodoxných cirkevných predstaviteľov nebolo tvrdšie, než zvyčajne prichádzalo od iných puritánov a reformátorov, ich opovrhovanie materiálnym svetom bolo podobné svätcom, ktorým sa cirkev klaňala.

Walter Wakefield a Austin Evans, Herézy stredoveku [Heresies of The High Middle Ages] (Columbia, 1991), strana 50.

Ešte aj kvalitnejšie písma súčasných oponentov im priznalo, čo im patrí. Tu je výňatok z písma Giacoma Capelliho, mnícha, ktorý bol lektorom františkánskeho konventu v Miláne okolo roku 1240. Wakefield a Evans o ňom podotkli, že „preukazuje ohľaduplnosť, aká sa len málokedy našla u iných autorov polemických traktátov”. ... ich telesná cnosť je veľká. Muži a ženy, ktoré sľúbili, že budú dodržiavať spôsob života tejto sekty tak robia bez akéhokoľvek znečisťovania samopašou. Preto, ak sa ktorýkoľvek z nich, muž alebo žena, znečistí súložením, a ak sa im priestupok dokáže dvomi alebo tromi svedkami, hriešnik je okamžite alebo vylúčený z ich skupiny, alebo ak si zvolí cestu pokánia, môže získať odpustenie kladením rúk, po tom, čo sa mu uloží ťažký trest na nápravu svojho hriechu.

Povesť o ich pohlavných nerestiach z ktorých sú vo veľkom obviňovaní je rozhodne falošná. Je síce pravdou, že raz do mesiaca, v priebehu dňa, alebo v noci, aby sa vyhli klebetám medzi ľuďmi, muži a ženy sa stretnú, nie ako niektorí klamú, že vraj za účelom súloženia, ale aby si mohli vypočuť kázania a aby sa mohli vyspovedať svojmu kazateľovi, v očakávaní že z jeho modlitby im vyústi odpustenie. Neprávom sa im ubližuje rozširovaním povestí a mnohými zlomyseľnými obvineniami z rúhania zo strany tých, čo tvrdia, že vraj vykonávajú mnohé nehanebné a hrozné činy z ktorých sú nevinní. Zachovalo sa niekoľko rukopisov od Giacoma Capelliho. Tento výňatok je založený na práci Dina Bazzocchiho, La Eresia catara: Saggio storico filosofico con un appendice Disputationes nonnullae adversus haereticos, codice inedito de secolo VIII della Biblioteca Malatestiana di Cesena.

Rímsko-katolícka cirkev popisuje Katarov a ich „herézu” inak. Moderné názory cirkvi vyjadrené autormi ako Hilaire Belloc nie sú veľmi odlišné od názorov ktoré rímsko- katolícka cirkev rozširovala v stredoveku. (Nazrite Hilaire Belloc, Albigénsky útok [The Albigensian Attack], piata kapitola, Veľké herézy [The Great Heresies]. Väčšina nezaujatých odborníkov sa domnieva, že cirkev nedoložila vážnejšie obvinenia proti Katarom ničím viac, ako svojou propagandou. Takej organizácie, ktorá by k dnešnému dňu bola využila pre vlastné účely propagandu účinnejšie ako Rímska cirkev, ešte nebolo. Samotné slovo propaganda je odvodené z tej časti rímskej cirkvi, ktorá bola založená za účelom propagovania viery. Katolícka cirkev mala po mnohé stáročia hotový zoznam obvinení proti akejkoľvek skupine s ktorou nesúhlasila, ako boli pohania, východné cirkvi, odpadlíci, schizmatici, heretici, židia, moslimovia, čarodejnice, Templári, mnohé národy nového sveta, atď. Všetky tieto skupiny boli bez rozdielu obvinené z čiernej mágie, uctievania Satana, obcovania s diablom, zneuctievania katolíckych bohoslužieb, vraždy, ľudožrútstva, incestu, neľudskosti, sodomy a daného zoznamu iných sexuálnych úchyliek.

Katari v tomto smere neboli výnimkou. Rovnako sa stali terčom plného katalógu cirkevných obvinení, bez ohľadu na skutočnosť, že akékoľvek opodstatnenejšie obvinenia proti nim by boli bývali len veľmi chabé a zatiaľ čo dôkazy potvrdzovali pravý opak. Príkladom kontrastu medzi propagandou a pravdou predstavuje nezrovnalosť medzi tým, ako cirkev popisovala ich vzťah k pohlaviu a ako tomu bolo v skutočnosti. Podľa katolíckej propagandy sa Katari, včítane parfétov a parfét zvykovo zapájali do sexuálneho vyčíňania, a pravidelne sa zúčastňovali orgií.

Súčasne, ako katolícka cirkev propagovala takéto ohováranie, katolícke úrady pátrali po heretikoch na základe ich sexuálnej čistoty. V tomto smere jestvuje vynikajúci príklad z rheimskej arcidiecézy kde vypátrali skupinu heretikov („Poblicani”) na základe toho, že istá dievčina odmietla poddať sa pozornosti mnícha. To, že dievča odmietlo poddať sa mníchovým sexuálnym nárokom sa zdalo byť natoľko nezvyčajným, že ju vypočúvali, a ona sa priznala, že považuje za svoju povinnosť uchovať si panenstvo. V dôsledku toho ju a jej priateľov vypočúvali prísnejšie, a čoskoro sa objavilo hniezdo heretikov. Ako takých ich označil arcibiskup Samson, ktorý presvedčivo tvrdil, že herézu vraj rozširujú potulní tkáči, zatiaľ čo nabádajú ľudí k pohlavným nerestiam.

Další příspěvky autora: michelllin

Články ve stejných kategoriích:

Bible   Rímsko-katolícka cirkev   Povesť   Konspirace   Duchovno   Církev   Pověsti   Z domova